Muž ma podviedol počas šestonedelia

Potrebujem sa vyrozprávať a nemam komu, tak skúsim tu. Som v komplikovanej situácii, neviem čo mam robiť a som z toho sklamaná. S mužom sme spolu asi 5 rokov. Po 2 rokoch sme sa začali pokúšať o dieťatko, no predstavovali sme si to prilis jednoducho. Nemohla som asi rok otehotnieť a potom sme to isli riešiť. Moseli mi nastaviť liečbu a až tak sa pošťastilo. Ale ako ženu ma to ranilo, že som mala probl3m a musela som brať lieky. Nebolo to pre mňa jednoduché odbobie dozvedieť sa, že nie som úplne ok, čo sa týka týchto vecí.
Každopadne boli sme veľmi radi, že sa nám podarilo otehotnie5ť. Samozrejme, keďže som mala problémy, tak som mala veľmi obmedzujúce tehotenstvo. Nemohli sme mať vobec sex ba ani orgazmus som nemohla mať, takže to bolo veľmi ťažke pre mňa. No aspoň muža som sa snažila uspokojiť ako sa dalo. Stále mi hovoril že vydržíme, že potom to bude ako "prvykrat" a podobne. Taka som bola rada, že ho mám, ale to som este nevedela, čo ma čaká.
Pôrod som mala veľmi ťažky, ale prirodzený. Muž bol pri tom, neviem ci mu to spôsobilo ku mne nejaký odpor, ale vyzerá to trak. Lebo inak si to neviem vysvetliť. Čitala som už také prípady,že muž mal z toho traumu keď to všetko videl,čo sa deje.
Najprv mi vôbec nič nenepadlo, starala som sa o krásneho synčeka a bola som nadšená, že sme to zvladli, tak som si ani nevsimla prvé dni, že jeho správanie sa zmenilo. Až asi po 4 týždnoch doma som si uvedomila, že už dlho ma neobjal, nepobozkal, spával na gauči. To však z dôvodu, aby ho malý nebudil v noci a aby sa vyspal a mohol pracovať. Keď mal malý 4 týždne išla som s malým k lekárke autom, lebo bolo škaredo vonku. No malý si v aute trošku grckol a ja som začala rýchlo hľadať vreckovky a viem, že stále boli v priehradke. Najprv som ich nevidela, boli pod CDčkami. Keď som ich našla a išla skm jednu vytiahnuť vypadol stamaď aj kondóm a jeden prázdny obal od ďalšieho kondómu. Úplne som zostala v šoku, my sme konómy nepoužívali už rojy, ani auto sme nikomu nepožičiavali. U lekárky som bola úplne mimo, ledva som počula čo hovorí, viem len že malý je v poriadku.
Teraz je to asi týždeň, čo som to zistila a vôbec neviem čo mám robi5ť. Upokojujem sa, že to bola len jednorázovka ale aj to ma zraňuje a často plačem. Keď sa ma spýta čo mi je, tak poviem, že šestonedelie tak som taká. Stále spí na gauči, ja skoro nespím len sa trápim. Už aj malý je vuac nervózny, asi citi že som smutná. Nechcem sa rozvádzať, veď máme maleho synčeka, mali sme byt teraz stastní. Ale my takto...
Prosim poraďte mi, čo by ste robili. Mám ho s tým konfrontovať? Čo naozaj neviem či robiť :(