Nikdy nezabudnem na tohto pacienta

Počas svojej kariéry som videl veľa vecí. Operácie, ktoré trvali celé hodiny. Pacientov, ktorí sa zázračne zotavili aj napriek mizivej šanci. Ale aj takých, ktorých sme napriek všetkému úsiliu nedokázali zachrániť.

Niektoré prípady sa časom vytratia z pamäti. Iné vo vás zostanú navždy.

Tento je jedným z nich.

Prišiel k nám muž, ktorý si deň predtým pri oprave plota na svojom pozemku porezal ruku. Obyčajná rana. Niečo, čo sa stáva tisícom ľudí každý deň. Nevyzeralo to dramaticky. Nikto by nepovedal, že o necelé dva dni to bude iný príbeh

Keď ho previezli do našej nemocnice, bolo jasné, že nejde o bežnú infekciu. Mal nekrotizujúcu fasciitídu – ochorenie, ktoré patrí medzi najagresívnejšie bakteriálne infekcie, aké poznáme. Ľudia ju často nazývajú aj „choroba požierajúca mäso“, hoci v skutočnosti baktérie ničia mäkké tkanivá pod kožou neuveriteľnou rýchlosťou.

Vedeli sme, že ide o preteky s časom.

Pamätám si ho veľmi dobre. Nebol to len ďalší pacient na zozname. Bol usmievavý, pokojný a neuveriteľne pozitívny. Aj keď už vedel, že situácia je vážna, stále si robil žarty so sestrami, snažil sa odľahčiť atmosféru a opakoval, že to určite dobre dopadne.

Priznám sa, vytvoril som si k nemu vzťah. Niekedy sa to stane, aj keď by ste si ako lekár mali udržiavať určitý odstup. Niektorí ľudia jednoducho vyžarujú niečo, čo vás prinúti veriť spolu s nimi.

Aj ja som chcel veriť.

Na prvej operácii sme mu amputovali ruku tesne nad lakťom. Infekcia už zničila priveľa tkaniva a neexistovala iná možnosť. Museli sme odstrániť aj veľkú časť kože až smerom k ramenu, aby sme mali šancu baktérie zastaviť.

Po operácii putoval na jednotku intenzívnej starostlivosti. Bol napojený na umelú pľúcnu ventiláciu, dostával silné antibiotiká a celý tím robil maximum.

Lenže o niekoľko hodín bolo jasné, že prehrávame.

Infekcia pokračovala.

Nasledovala druhá operácia. Tentoraz sme museli odstrániť celú hornú končatinu až po rameno. Je to jedno z najťažších rozhodnutí, aké chirurg robí. Nikto nechce človeku odobrať časť tela. Ale keď ide o život, niekedy je to jediná šanca.

Ani to nestačilo.

Baktérie sa šírili ďalej. Cez bok smerom k panve.

Nasledovala tretia operácia. Amputácia nohy a rozsiahle odstránenie odumretých tkanív až do trupu.

V tej chvíli sme už všetci vedeli, proti čomu stojíme.

Napriek všetkým moderným antibiotikám, skúsenostiam chirurgov, intenzívnej starostlivosti a hodinám práce na operačnej sále bola infekcia vždy o krok pred nami.

Jeho organizmus sa postupne dostával do septického šoku.

Na druhý deň zomrel.

Od chvíle, keď sa porezal na plote, neubehlo ani 48 hodín.

Dodnes si spomeniem na jeho úsmev. Na jeho optimizmus. Na to, ako veril, že sa z nemocnice ešte vráti domov. A úprimne, chvíľami sme tomu chceli veriť aj my.

Práve preto o tomto prípade rozprávam.

Nie preto, aby som ľudí vystrašil.

Ale preto, že príliš veľa ľudí podceňuje malé poranenia alebo varovné príznaky. Nekrotizujúca fasciitída je našťastie veľmi zriedkavá. Väčšina rezných rán sa zahojí bez akýchkoľvek komplikácií.

Ak sa však po poranení objaví nezvyčajne silná bolesť, ktorá je oveľa horšia, než by zodpovedalo samotnej rane, ak sa pridá rýchlo sa šíriaci opuch, začervenanie, vysoká horúčka alebo sa človek začne cítiť výrazne zle, netreba čakať, či to do rána prejde.

Choďte okamžite na pohotovosť.

Pri tejto infekcii totiž nerozhodujú dni.

Niekedy rozhodujú hodiny.

A na toho usmievavého muža, ktorý sa ešte krátko pred operáciou snažil rozosmiať celý personál, nikdy nezabudnem.